Rastislav Tóth: Zrušte konečne už „demokraciu“!

Prezidentka išla nedávno na summit do Vilniusu, no a pred ním povedala do TV, že tam ide obhajovať národné záujmy SR. Odkiaľ pozná národné záujmy? Nemá rada referendá, ktoré jediné presnejšie definujú niektoré národné záujmy. Verejnosť (nie národ) už netrpí veľkým nadšením nad vojnou proti Rusku, ani sankciami, ktoré doliehajú na nás, no a ako je to so zvyšovaním armádneho rozpočtu v čase, keď podľa politikov nie sú peniaze na sociálnu oblasť.

Podobne sa vyjadrujú aj viacerí bývalí aj súčasní ministri – v záujme slovenského národa je: … Odkiaľ majú informácie o národných záujmoch?

Došlo k veľkému zglajchšaltovaniu médií: už sa vysielajú iba správne názory, tie iné sú častované prívlastkami ako fašistické, proruské, populistické, nacionalistické a pod. Po demokracii či slobode ani chýru.

No a tie hodnotenia typu: iba v demokracii môže byť mier (Z. Čaputová), pritom by sa na právnickej fakulte mali učiť aj o existencii rôznych dlhodobejších mierov typu: Pax Romana alebo Vestfálsky mier či Viedenský kongres – neboli to demokratické štáty, ktoré stvorili a udržiavali nejaký mier. Zase naopak by mali vedieť o vojnách, ktoré viedli demokratické režimy vo Vietname (Francúzsko, neskôr USA), v Afganistane (Veľká Británia, neskôr celé NATO), či v Líbyi, Kongu atď.

Demokracia, to je sloboda prejavu každého občana! Takže ide v skutočnosti o principiálne obmedzenie demokracie.

Potrebné je aj spomenúť moderný termín – hoax –, ktorým sa označujú nepravdy a polopravdy – no ale kto určuje, čo je pravda?

Úplne ma šokovalo posledné vyjadrenie šéfky Európskej komisie, Ursuly von der Leyenovej: zvestovala, že na Ukrajine nastali veľké pokroky v boji proti korupcii, v slobode súdnictva, v právach národnostných menšín. No s Rusmi na Ukrajine budú hotoví raz-dva, jednoducho ich treba vyhnať do susedov, čo ale s Poliakmi, Maďarmi, Slovákmi a Rumunmi? Skúmal niekto ich postavenie? Korupcia a Ukrajina je asi dnes to isté. O slobode súdnictva v čase vojny je zbytočné hovoriť, vtedy vládnu iné pravidlá.

Potrebné je hovoriť aj o charaktere politického systému Ukrajiny a jej armády. Koľko je v nej nacizmu, ak prezident štátu vyhlási Banderu za hrdinu a pluk Azov s jeho nacistickými symbolmi zaradí do pravidelnej armády? Budú sa aj v našej armáde vytvárať nacistické oddiely? Je zvláštne, že politikom väčšinou vadí Tiso či legálne strany (napr. Republika), no nevadia im nacistické symboly Azova. Tento pluk, pôvodne batalión, má vo svojom znaku presnú kópiu hitlerovskej SS divízie Das Reich – mocným to nevadí.

Takže autorka najväčšieho aktuálneho hoaxu sa teší podpore minimálne Zelenského. Čo tak stáť o podporu obyvateľov štátov EÚ? Na nás asi nezáleží. Politici radi hovoria o tom, že Ukrajina bojuje za nás. Naozaj? Ako a kým je EÚ ohrozená? No a nahradzovanie slovenských potravín ukrajinskými, pričom im posielame peniaze na potraviny – to je veľké absurdum. Už prichádza nielen pšenica, kukurica, ale aj med, mäso, zelenina. V ponuke je aj elektrina a elektronika. Zdá sa, akoby sa mali Ukrajinci dobre nad naše pomery (okrem vojnovej hrozby). Niekto tu ohrozuje existenciu Európy a Európska komisia k tomu pomáha.

Keď v štáte EÚ vypukne veľký požiar či záplavy, alebo naopak sucho, vzájomne si tieto štáty pomáhajú živelne, neorganizovane, pretože v Bruseli na také niečo nemajú čas.

Politici vo všeobecnosti nemajú radi demokraciu, veď kto by mal rád, aby mu laik hovoril do jeho múdrostí? Predsa len niektoré prvky demokracie by mali byť zachované: predovšetkým sloboda prejavu a akceptovanie hlasu verejnosti. Mimochodom, toto uctievali už v antickom Ríme. Zastrašovanie nositeľov iných názorov je klasickým príkladom odklonu smerom k autokracii.

Úplne bežným odklonom od demokracie sa stalo rozhodovanie spolku rezortných ministrov, prípadne šéfov vlád EÚ, prípadne NATO. Ide najmä o ministrov zahraničia, financií, vnútra a obrany. Zíde sa asi 30 ministrov, niekedy aj s hlavami štátov, občas sú doplnení ďalšími ministrami a rozhodnú o osudoch 400 miliónov občanov štátov únie, v prípade NATO o asi 800 miliónoch ľudí. To je ale sila! Nikomu to nepripadá divné a antidemokratické, totalitné a pod. Novinári to berú ako prejav nadradenosti mocných a občania si zvykli, že za nich (za nás) rozhodujú iní ľudia, ktorých sme ani nikdy nestretli, nikdy sa nás nespýtali na náš (občiansky) názor. Naposledy to bolo stretnutie vo Vilniuse, ale aj v Bruseli. Totalitarizmus ide tak ďaleko, že generálny tajomník NATO či šéfka Európskej komisie individuálne niečo vyhlásia a celý náš svet to berie ako rozhodnutie bohov na Olympe. Dokedy to ešte tak bude? Kam to speje?

Politické strany sa pred voľbami nezaoberajú otázkou demokracie v krajine, ani v únii, pokojne na seba navzájom nadávajú, či kydajú hnoj. Pritom otázka demokracie je rozhodujúca – veď ide o to, či sa uspokojujeme so stavom, keď o našich osudoch rozhoduje mikroskupinka samozvaných jednotlivcov, niekedy s dosť pochybnou odbornosťou, alebo občania prevezmú aspoň časť moci, teda rozhodovania o sebe. Médiá si tiež nachádzajú okrajové, hoci dôležité otázky, napríklad či ženy na straníckych kandidátkach chcú byť ministerkami, alebo koľko dúhových ľudí sa zišlo na niektorom námestí. Takže demokracia je zatiaľ plne nahradená „demokraciou“.

Rastislav Tóth

(Nové slovo)

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha