František Škvrnda: Voličská facka Starmerovi a jeho labouristom

Čo a kde sa volilo v zložitom britskom zastupiteľskom systéme

Májové britské miestne voľby sa konali v územno-administratívnych celkoch (krajinách) Anglicko, Škótsko a Wales. Volili sa však rozdielne zastupiteľstvá.

Najmä v Anglicku urobiť prehľad o týchto voľbách vyžaduje takmer účtovnícku trpezlivosť. Volilo sa totiž 5 066 radných v 136 miestnych samosprávach: v 32 londýnskych mestských obvodoch, 32 metropolitných obvodoch, 18 unitárnych samosprávach, 6 krajských radách a 48 okresných radách. A aby to nebolo také jednoduché, v 16 metropolitných obvodoch sa volila len tretina radných, v 12 unitárnych samosprávach tiež len tretina radných, v 7 okresných radách sa volila len polovica členov a v 38 iba tretina členov. Voľby do krajských rád boli preložené z roku 2025. Okrem toho sa priamo volilo šesť starostov. 

V Škótsku a vo Walese to bolo jednoduchšie. Volili sa tam len územné (krajinské) parlamenty. Vo Walese boli ešte doplňujúce voľby v dvoch miestnych obvodoch.

Napriek tomu, že spupní britskí politici, „odborníci“ i médiá drzo poučujú veľkú časť sveta o demokracii, zdôrazníme, že kráľovstvo je mocensky málo demokratické, asymetrické. Územné parlamenty sú totiž len v Škótsku, vo Walese a v Severnom Írsku a pre Anglicko „úraduje“ londýnska Dolná a Horná snemovňa. Kto si pamätá na časy pred federalizáciou Československa v roku 1969, bola len Slovenská národná rada a pre českú časť štátu „úradovalo“ celoštátne Národné zhromaždenie. Nuž toľko kritizované socialistické Československo sa stalo z ústavnoprávneho hľadiska demokratickejšie ako ctihodné Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska.

Pri hodnotení výsledkov volieb v Anglicku zostaneme len pri výpočte kresiel, ktoré sa získali v miestnych samosprávach. V Škótsku a vo Walese sa pozrieme aj na širšie procesy, ktoré môžu komplikovať vývoj politickej situácie v kráľovstve vo väčšom rozsahu, ako je kompetencia anglických miestnych samospráv.

Médiá označujú výsledky volieb pre vládnych labouristov za katastrofálne. Niekedy sa považujú až za politické zemetrasenie alebo ďalší krok pri rozpade anachronického volebného systému, v ktorom dominovali dve veľké strany.

Výsledky volieb v Anglicku

Podľa neoficiálnych výsledkov, ktoré sú v médiách, najviac radných má Reform UK. Za 26 % hlasov získala 1 454 miest (o 1 452 viac a teda z úplne okrajovej strany vyskočila na prvé miesto, čo sa v percentách ťažko vyjadrí). Labouristi dostali 17 % hlasov a majú 1068 kresiel (pokles o 1 498 – strata takmer 60 %). Liberálni demokrati s podporou 16 % voličov obsadia 844 kresiel (nárast o 155). Konzervatívci mali 17 % hlasov a získali 801 miest (pokles o 563 – strata vyše 40 %) kresiel. Strana zelených s podporou 18 % voličov má 587 miest (nárast o 411 – o viac ako 250 %). Nezávislí kandidáti obsadia 212 kresiel (nárast o 34 kresiel). Združenie obyvateľov má 36 kresiel (pokles o 31). Zvyšok kresiel pripadol iným, najmä regionálnym, politickým stranám.

Vzhľadom na to, že nie všade sa volili celé rady, „ovládanie“ zastupiteľstiev vyzerá ináč ako počet novozvolených radných. Labouristi „kontrolujú“ 28 zastupiteľstiev (z toho 9 v Londýne), Liberálni demokrati 17 (3 v Londýne), Reform UK 13 (1 v Londýne), konzervatívci 9 (6 v Londýne), Zelení 5 (3 v Londýne) a jedno regionálna politická strana (v Londýne). Ovládajúca väčšina nie je v 63 zastupiteľstvách.

Priamo volení starostovia boli v týchto voľbách marginálnou záležitosťou. Predsa však uvedieme, že zo 6 starostov boli zvolení dvaja za Zelených a po jednom za labouristov, Liberálnych demokratov, konzervatívcov a regionálnu politickú stranu. Reform UK v tejto oblasti „nebodovala“.

Súhrnné hodnotenie výsledkov volieb miestnych zastupiteľstiev v Anglicku je nejednoznačné. Sú tri ukazovatele. Rozhodujúci je počet miest radných. Ďalej ide o počet ovládaných zastupiteľstiev. Počet získaných hlasov je len doplnkový. Podľa každého ukazovateľa sú iné výsledky.

Reform UK, ktorá sa stala prvou v počte radných, je v ovládaných zastupiteľstvách na treťom mieste a mala najviac hlasov.

Labouristi v počte radných klesli na druhé miesto, ale „kontrolujú“ najväčší počet zastupiteľstiev. Podľa získaných hlasov boli tretí.

V počte radných sa na tretie miesto dostali Liberálni demokrati, ktorí sú v podľa ovládaných zastupiteľstiev už na druhom mieste, ale mali len piaty najväčší zisk hlasov.

Konzervatívci sú podľa počtu radných ako aj ovládaných zastupiteľstiev na štvrtom mieste, hoci získali tretí najväčší počet hlasov.

Zelení sú v počte radných i ovládaných zastupiteľstiev na piatom mieste, hoci mali druhú najvyššiu podporu voličov.

V súhrne voľby skončili výrazným úspechom pre populistickú, krajne pravicovú stranu Reform UK, ktorú vedie kontroverzný Nigel Farrage. Polepšili si aj Zelení. Mierne získali Liberálni demokrati. Najhoršie dopadli labouristi a po nich konzervatívci. Labouristi stratili viac hlasov i kresiel ako konzervatívci, ktorí sú však celkovo na tom horšie.

Ináč možno uviesť, že miestna politická mapa v Anglicku sa prepísala v prospech Reform UK, pričom sa posilnila aj pozícia Liberálnych demokratov a čiastočne i Zelených. Tradičné veľké strany, labouristi i konzervatívci, prepadli.

Systém dvoch veľkých strán v Anglicku tiež asi definitívne skončil (v iných častiach kráľovstva je to už evidentné). Strata vplyvu labouristov i konzervatívcov je postupná, ale zrejme nezvratná. Ich nevýrazná, špekulatívna až diletantská politika s prílišným posunom do širokého stredu, ako aj slabí, neschopní vodcovia viedli k nevídanému nárastu podpory populistickej krajne pravicovej Reform UK.

Žiaľ, aj Anglicko na miestnej úrovni potvrdzuje európsky trend posilňovania krajnej pravice a oslabovania stredovej ľavice. Časť ľavicových voličov prešla k Zeleným. Radikálna ľavica, v podmienkach strašenia v deformovanej atmosfére, ktorú vytvárajú média hlavného prúdu i „tradiční“ politici, nie je schopná preraziť.  

Stručne o škótskom parlamente

Škótsko malo podľa odhadu v roku 2024 o niečo viac ako 5,5 milióna obyvateľov (je teda porovnateľné so Slovenskom).

V súčasnej podobe funguje škótsky parlament od júla 1999. Cesta k jeho obnoveniu bola zložitá. Pôvodný škótsky parlament (stavy) existoval od začiatku 13. storočia, ale po vytvorení Veľkej Británie v roku 1707 zanikol. Myšlienka jeho obnovenia sa objavila na začiatku 20. storočia. Reálne snahy zosilneli na konci 60. rokov po náraste nacionalizmu. Škótska národná strana (ďalej len ŠNS) využila objav ropných nálezísk na zosilnenie kampane za nezávislosť krajiny. V roku 1969 labouristická vláda vytvorila kráľovskú komisiu na skúmanie možnosti prenesenia časti vládnych právomocí na Škótsko a Wales. Britský parlament v roku 1978 prijal zákon, na základe ktorého sa malo vytvoriť škótske národne zhromaždenie, ak sa schváli v referende. Referendum v marci 1979 sa však skončilo neúspechom.

Labouristi, ktorí vyhrali britské voľby v máji 1997, zaradili do svojho programu decentralizáciu správy pro Škótsko. V septembri 1997 v opakovanom referende Škóti schválili svoju autonómiu a v máji 1999 sa konali prvé voľby do škótskeho parlamentu. Prvé dvoje volieb vyhrali labouristi, ale od roku 2007 v nich víťazí ŠNS.

Ako všetko „volebné“ vo Veľkej Británii aj voľby do škótskeho parlamentu má špecifiká. Volič má dva hlasy: jeden za konkrétneho, miestneho kandidáta a jeden za politickú stranu. Hlasy za stranu sa zoskupujú v rámci volebného obvodu a prideľujú podľa pomerného zisku. Jednokomorový parlament má 129 poslancov, ktorí sa volia na päť rokov. 73 poslancov je volených priamo a na zisk mandátu stačí jednoduchá väčšina. 56 poslanci sa volia v ôsmich volebných obvodoch. Kvórum nie je stanovené, ale je určený spôsob výpočtu zisku kresiel, pokiaľ sa nepridelia všetky kreslá v obvode.

Výsledky volieb do škótskeho parlamentu

Podľa prieskumu pred voľbami boli najdôležitejšími otázkami pre voličov ekonomika, zdravotníctvo, migrácia, vzdelávanie a výstavba bytov. Nezávislosť, ktorú vo svojom programe presadzovala SNŠ, bola až na šiestom mieste.

Voľby majú tiež protirečivé výsledky, ale ináč ako v anglických miestnych zastupiteľstvách. Zvíťazila znovu (piatykrát za sebou) ŠNS, ktorá získala 58 kresiel (o 6 menej ako v roku 2021). Na druhé miesto sa dostali labouristi, ktorí majú 17 miest (o 5 menej). Tretia skončila Reform UK, ktorá kandidovala prvýkrát a získala rovnaký počet miest ako labouristi, ale mala o niečo menší počet hlasov. Štvrté miesto obsadili Zelení s 15 poslancami (o 7 viac). Konzervatívci klesli na piate miesto s 12 kreslami (o 19 menej). Do parlamentu sa dostali ešte Liberálni demokrati, ktorí získali 10 kresiel (o 6 viac).

Pre labouristov i konzervatívcov to boli vôbec najhoršie výsledky v škótskych parlamentných voľbách. Podpora Labouristickej strany klesla už šieste voľby po sebe. Naopak, Zelení dosiahli historicky najlepší výsledok. Médiá poukazujú na to, že ak Starmer nie je obľúbený v celom kráľovstve, v Škótsku ho priam nenávidia.

Účasť na voľbách bola vyše 53 %. Bolo to o vyše 10 % viac ako v roku 2021.

Dominantná ŠNS, ktorá vznikla v roku 1934, je nacionalistickou stranou s inklináciou k ľavému stredu. Od volieb 2021 prešla zložitým vývojom. Po voľbách v roku 2021 jej k získaniu väčšiny v parlamente chýbal jeden hlas a vláda sa opierala o podporu Zelených. pozícia ŠNS po týchto voľbách je zložitejšia ako v roku 2021. Predsedníčka strany a prvá ministerka Škótska Nicola Sturgeonová presadzovala druhé referendum o nezávislosti Škótska. Referendum v septembri 2014 bolo neúspešné (za bolo len 44,7 % voličov pri účasti 84,59 %), pričom sa v ňom strašilo, že ak sa Škótsko osamostatní, nebude súčasťou EÚ. V referende o vystúpení z EÚ v júni 2016 voliči v Škótsku hlasovali proti (62 % voličov pri účasti 67,2 %). Snaha škótskej vlády o vyhlásenie druhého referenda bola zastavená rozhodnutím Najvyššieho súdu Veľkej Británie v roku 2022, ktoré uvádzalo, že s tým musí súhlasiť britský parlament. Sturgeonová vo februári 2023 rezignovala a v oboch funkciách ju nahradil Humza Yousaf (potomok pakistanských prisťahovalcov). V zložitých ekonomických podmienkach vypovedal spoluprácu so Zelenými a po ďalších ťažkostiach v máji 2024 odstúpil. Do oboch funkcií nastúpil John Swinney, ktorý bol už predsedom ŠNS v rokoch 2000 – 2004, keď strana bola v opozícii a od 2014 do 2023 bol zástupcom prvej ministerky.

Podľa niektorých zdrojov sa predpokladá, že Swinney obnoví spoluprácu so Zelenými. Sľúbil, že v prípade víťazstva napriek nesúhlasu Londýna predloží návrh zákona o opakovanom referende o nezávislosti.

Nacionalistická politika ŠNS nie je kompatibilná s politikou Reform UK. Napriek tomu môžu spolu protirečivo prispievať k oslabovaniu súčasného britského politického systému.

Stručne o waleskom parlamente

Vo Walese žilo v roku 2024 podľa odhadov necelých 3,2 milióna obyvateľov.

Waleským parlamentom je jednokomorové Národné zhromaždenie Walesu (po walesky „Senedd Cymru“), ktoré funguje od mája 1999. Vtedy sa vytvorila aj waleská vláda. Waleský parlament vznikal v podobnom procese, ako bolo obnovenie škótskeho parlamentu. V roku 1964 sa vytvorilo ministerstvo pre Wales, ktoré položilo základy pre jeho oblastnú správu. Zopakujeme, že v roku 1969 labouristická vláda vytvorila kráľovskú komisiu na skúmanie možnosti prenesenia časti vládnych právomocí na Škótsko a Wales. V referende v marci 1979 však vytvorenie waleského parlamentu neprešlo, lebo ho podporilo len o niečo viac ako 20 % hlasujúcich.

Labouristi, ktorí vyhrali britské voľby v máji 1997, považovali parlament za demokratickejší ako existujúce ministerstvo. V opakovanom referende v septembri 1997 zvíťazili zástancovia vytvorenia waleského parlamentu len tesne o 6 712 hlasov, pričom účasť bola len 50,22 % oprávnených voličov. Parlament sa vytvoril na základe zákona o Walese z júla 1998. Nemal nijaké zákonodarné právomoci. Podobne ani vláda nemala nijaké výkonné právomoci (na rozdiel od škótskych ministrov). Bola vlastne výborom parlamentu a mala iba tie právomoci, ktoré odhlasoval parlament a delegoval na ministrov.

Až britský zákon z roku 2006 udelil waleskému parlamentu čiastočnú zákonodarnú moc. Jeho opatrenia však môže vetovať minister pre Wales a britský parlament. Zmenilo sa aj postavenie waleskej vlády (Assembly Government), ako samostatného výkonného orgánu, ktorý sa zodpovedá parlamentu.

Výsledky volieb do waleského parlamentu

Siedme waleské parlamentné voľby prebehli po zmene volebného zákona. Prvýkrát sa volilo 96 poslancov. Počet volebných obvodov sa znížil na 16 a volilo sa na základe pomerného zastúpenia zo straníckych listín. Funkčné obdobie parlamentu sa skrátilo z piatich na štyri roky.

Víťazom volieb sa prvýkrát stala Waleská strana (walesky Plaid Cymru). Vznikla v roku 1925 a inklinuje aj k ľavému stredu. Získala 35,4 % hlasov (o 14,7 % viac ako v roku 2021) a má 43 poslancov. Na druhé miesto sa dostala prvýkrát kandidujúca Reform UK s podporou 29,3 % hlasov, ktorá obsadí 34 kresiel. Za labouristov, ktorí zvíťazili v predchádzajúcich šiestich voľbách, hlasovalo 11,1 % (o 25,1 % menej) voličov a získali 9 miest. Konzervatívci dostali 10,1 % (o 14,4 % menej) hlasov a majú 7 kresiel. Zelených podporilo 6,7 % (o 2,3 % viac) voličov a prvýkrát získali 2 kreslá. Poslednou stranou, ktorá je v novom parlamente, sú Liberálni demokrati. Za 4,5 % (o 0,2 % viac) hlasov budú mať 1 poslanca.

Účasť na voľbách bola 51,6 %. Bolo to o 5 % viac ako v roku 2021.

Zloženie parlamentu sa tiež výrazne zmenilo, ale ináč ako v Škótsku. Už 12. mája vytvorila Waleská strana menšinovú vládu na čele s prvým ministrom Rhunom ap Iorwerthom. Vo vláde je okrem neho 9 ministrov. Za ukazovateľ hĺbky neúspechu labouristov sa považuje, že kreslo nezískala bývalá prvá ministerka Eluned Morganová.

Zhrnutie základných trendov v májových britských miestnych voľbách

Výsledky v Anglicku, Škótsku i Walese charakterizuje päť trendov

1. Výrazný nárast sily Reform UK,
2. Dramatický pokles hlasov pre labouristov
3. Veľké straty konzervatívcov.
4. Posilnenie pozície Zelených.
5. V oboch regionálnych (krajinských) parlamentoch zvíťazili nacionalistické sily.

Ministerstvá pre Škótsko a Wales (i Severné Írsko) fungujú aj po tom, ako sa v týchto „krajinách“ vytvorili vlastné parlamenty.

Dozrieva kríza vládnucej Labouristickej strany

S predsedom vlády Starmerom je už dlhšie značná nespokojnosť aj vo vlastnej strane. Po katastrofálnych výsledkoch volieb v Anglicku, Škótsku a Walese zosilneli výzvy na jeho odstúpenie. Bolo to viac ako 80 zo 403 poslancov Labouristickej strany, ale vyše 100 mu vyjadrilo podporu. Starmer sa oháňa heslom, že „teraz nie je čas na súboj o vedenie.“ Odstúpilo aj niekoľko členov vlády. Najvážnejšia bola demisia ministra zdravotníctva Wesa Streetinga, ktorý sa v médiách považuje za možného nástupcu Starmera. Médiá očakávajú, že Starmera vo vnútrostraníckom súboji vyzve o vedúcu pozíciu v Labouristickej strane.

Situácia je zatiaľ nejasná. Kreslo pod Starmerom sa po necelých dvoch rokoch vo funkcii začalo triasť. Zatiaľ sa ho zúfalo, zubami-nechtami, drží. Tomu, aby sa stal štvrtým neúspešným premiérom od roku 2019 a bol vymenený, sa však už asi nevyhne. Uvidíme…

Záver

Zakončíme krátko a neprívetivo. Hrdý Albión, vzhľadom na svoju sociálno-ekonomickú situáciu, ale aj politiku, bezpečnosť či kultúru, dnes už nie je príkladom pre nikoho realisticky uvažujúceho. Jeho vodcovia žijú v nostalgii za minulou slávou a svojím arogantným „veľmocenským“ správaním sú viac na poľutovanie ako na obdiv. V dejinách medzinárodných vzťahov sa uvádza, že koniec britskej svetovej veľmoci sa začal po vojne o Suez v roku 1956. Aj po týchto voľbách sa vytvára iný obraz Veľkej Británie, než aký sa desaťročia šíril v západnom hlavnom mediálno-politickom prúde.

František Škvrnda

(Nove slovo)