Dušan Čaplovič: Takmer nepripomínaná mníchovská zrada

Nikdy som sa nestotožnil s oficiálnym názvom Mníchovskej dohody, bola to pre mňa vždy zrada Britov a Francúzov a vedno s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom diktát voči Československu. Prejavil sa tak tradičný britský izolacionizmus a francúzska váhavosť až zbabelosť, ktoré vedno priniesli do Európy krátkodobý mier s prejavom skutočného veľmocenského egoizmu bez akejkoľvek štipky solidarity. Nemecký nacizmus a taliansky fašizmus dobovo víťazil v medzinárodných vzťahoch.

V apríli 2008 som ako podpredseda vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny absolvoval zahraničnú cestu do Nemecka a po oficiálnych rokovaniach v Berlíne som mal program v Mníchove. Vtedajší slovenský veľvyslanec v Nemecku Ivan Korčok mi aj v Mníchove pripravil užitočný program. Popri rokovaniach som navštívil miesto podpisu veľmocenského diktátu voči súdobému Československu v roku 1938. Dnes priestory hudobnej školy, v ktorých nebola ani malá zmienka o tom, že bola „Führerovou budovou“ (Führerbau), v Mníchove. Vstupoval som plný napätia do miestnosti Hitlerovej úradovne na prvom poschodí, kde vtedajší užívatelia, narýchlo na počítači, vytlačili a umiestnili provizórny text, že v tejto miestnosti bola podpísaná Mníchovská dohoda, pre nás však zrada a diktát. Pre nemeckú, najmä mladú generáciu bol tento hanebný akt, naďalej zamlčiavaný. Uvedomil som si, ako A. Hitler ponížil britského a francúzskeho predsedu vlády, že tento hanebný čin realizovali a podpisovali v týchto priestoroch.

Rozhodol som sa pri nasledujúcich bilaterálnych rokovaniach nemlčať, upozorniť a požiadať svojich bavorských partnerov, aby tento zamlčiavaný skutok, aj nemeckej histórie, odstránili a na budovu umožnili umiestniť tabuľu, ktorá by naveky pripomínala tento hanebný akt. Bolo to počas rokovaní s predsedom krajinského snemu Bavorska Aloisom Glückom, predsedom Kresťansko-sociálnej únie (CSU) Erwinom Huberom, podpredsedníčkou bavorskej vlády a krajinskou ministerkou práce, sociálnych vecí, rodiny a žien Christou Stewensovou a krajinskou ministerkou hospodárstva, infraštruktúry, dopravy a technológií Emiliou Müllerovou, ktorá bola neskôr aj krajinskou ministerkou pre európske záležitosti. Pri každej návšteve Nemecka som upozorňoval na túto skutočnosť a zdvorilo žiadal vyhovieť tejto, z historického hľadiska, oprávnenej prosbe.

O sedem rokov, takmer presne od tejto mojej prvej návštevy Mníchova, som dostal ako poslanec NR SR pozvanie organizátorov, sprostredkované vtedajším slovenským veľvyslancom v Nemecku Igorom Slobodníkom a generálnou konzulkou SR v Bavorsku Veronikou Lombardini, na slávnostné otvorenie Dokumentačného centra dejín národného socializmu, postaveného rovno pred fasádou budovy niekdajšieho sídla Hitlerovej strany v Mníchove. Stalo sa tak v deň 70. výročia oslobodenia mesta americkými jednotkami a uplynutím aj 70 rokov od smrti nacistického vodcu Adolfa Hitlera. A stalo sa tak v bývalom „hlavnom meste nacizmu“, pre nás Slovákov a Čechov v meste hanebného mníchovského diktátu. Cez presklené časti Dokumentačného centra vidno fasádu budovy bývalého sídla nacistickej strany, na ktorej sú stále badateľné stopy po výbuchoch bômb a ostreľovaní z čias druhej svetovej vojny. Hneď napravo od nového centra sa nachádza niekdajšia „Führerova budova“ (Führerbau), dnes sídlo hudobnej školy, v ktorej bol v roku 1938 podpísaný hanebný Mníchovský diktát. Vravím si konečne aj dnes pri príležitosti 80 výročia tohto hanebného skutku.

Dušan Čaplovič

(autor byl místopředsedou slovenské vlády)

(Stasus na FB)

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk